Exces ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu v športe

Pred Ústavný súd SR sa dostal spor ohľadne zranenia hráča zákrokom súpera počas futbalového zápasu. V tejto súvislosti vyvstala otázka zodpovednosti hráčov za škodu podľa ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka (OZ) pri vykonávaní športu.

V tomto prípade došlo k zlomenine predkolenia na pravej nohe hráča, ktorý musel podstúpiť operačný zákrok s trvaním pracovnej neschopnosti viac ako 7 mesiacov. Zranený hráč sa podanou žalobou domáhal voči súperovi zaplatenia náhrady škody a iných nárokov ako napr. bolestného. Žalobe zraneného hráča vyhovel okresný súd a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj krajským súdom. Rozhodnutia súdov boli založené na porušení prevenčnej povinnosti predchádzať škodám podľa § 415 OZ a faul súpera považovali za rozhodujúcu skutočnosť pre vznik nároku zraneného hráča. Na obranu svojich práv súper podal dovolanie a vec skončila až pred Ústavným súdom SR.

Aplikáciu ustanovenia § 415 OZ pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti je potrebné vnímať v prípade športu v širšej súvislosti, pretože nie každé porušenie pravidiel hry je aj porušenie prevenčnej povinnosti.

Pre naplnenie kritérií porušenia prevenčnej povinnosti, je potrebné aby išlo o zjavné vybočenie z bežného spôsobu hry "exces"! Z tohto hľadiska bude uplatňované čo najobjektívnejšie kritérium, ktoré posudzuje správanie hráča s ohľadom na existenciu úzkeho funkčného vzťahu medzi daným športom a škodovou udalosťou. Vylúčené z tohto kontextu je konanie hráča s úmyslom zraniť súpera s takým stupňom násilia, ktorý je nezlučiteľný s povahou konkrétneho športu.

Ústavný súd SR poukázal v odôvodnení nálezu na článok 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý priznáva športu osobitné postavenie a pri prejednávaní športových sporov nemôže dochádzať k mechanickej aplikácii zákonných predpisov na tieto vzťahy.

Pre naplnenie hypotéz podľa ustanovení § 415 a § 420 OZ je preto potrebný najextrémnejší faul. Neaplikovaným takéhoto postupu na záver Ústavný súd SR konštatoval, že by totiž mohlo dôjsť k absurdným situáciám kedy „vstup do športovej arény, ktorý by bol determinovaný strachom z eventuálnych civilnoprávnych sankcií, by v konečnom dôsledku útočil na samú podstatu športu, čím by v extrémnom prípade aj zničil krásu športu ako takého“.[1]


[1] Nález ÚS SR III. ÚS 21/2021-56 zo dňa 12.11.2021