Registrácia kanálov na YouTube? POZOR chybná transpozícia v zákone!

Zákon o mediálnych službách predstavuje transpozíciu smernice 2010/13/EU o audiovizuálnych mediálnych službách. Preto je nutné tento zákon vykladať v súlade s účelom smernice, tzv. eurokonformne). Samotný základný inštitút audiovizuálnej mediálnej služby (AVMS) je pojmom EU práva, ktorý je definovaný v smernici [čl. 1 písm. a)]. Túto definíciu zákon (§ 26) neprevzal úplne presne a to najmä v časti atribútu „služba primárne hospodárskej povahy“. Rada pre mediálne služby ako regulátor má pritom tendenciu interpretovať tento atribút dosť extenzívne: „Hospodárskou povahou služby sa nemyslí len samotná monetizácia kanálu v zmysle podmienok platformy. Obchodnými úmyslami poskytovateľa AVMS môže byť napr. aj to, že videá zverejňuje s cieľom priamej alebo nepriamej propagácie svojich platených aktivít či umiestňovaním reklamy v rámci videa.“

Pri podrobnejšej právnej analýze môžeme zistiť, že takýto extenzívny výklad prevzatý do zákona o mediálnych službách je pravdepodobne v rozpore so smernicou, jej účelom a rozsahom regulácie, ako bol zamýšľaný na EU úrovni; tu dávame do pozornosti najmä recitály 21 až 24. Smernica v definícii AVMS odkazuje na Zmluvu o fungovaní EU a tam zakotvené definovanie služieb ako hlavného prejavu podnikania. Totiž, aby sme vôbec mohli hovoriť o audiovizuálnej mediálnej službe (AVMS), musí ísť o službu ako takú, tzn. o nejaké plnenie poskytované v prospech zákazníkov, ktorý oň požiadajú a to spravidla za odplatu. 

Typickou audiovizuálnou mediálnou službou na požiadanie (AVMS) je napr. Netflix alebo Voyo. U nich sú jednoznačne splnené zákonné definície „on-demand“ AVMS, resp. „video-on-demand“, „VOD“: divák (užívateľ) si sám zvoli z katalógu programov ten program, ktorý chce sledovať a na jeho osobitnú žiadosť ho môže sledovať kedykoľvek. 

V porovnaní s tým napr. obyčajný YouTube firemný kanál s výlučne prezentačným alebo inštruktážnym firemným obsahom sa jednoducho nemôže kvalifikovať ako služba, teda nemôže ísť o AVMS. Firma na svojom kanáli nevytvára žiadny katalóg programov, neexistuje tu priamy vzťah s divákom (užívateľom), ktorý by o sledovanie videa osobitne požiadal („on demand“). Firma, ako užívateľ platformy na zdieľanie videí YouTube, zverejňuje svoje videá na svojom kanáli, čo však automaticky neznamená, že tieto videá vytvárajú katalóg programov. Pritom, definícia toho, čo je program, podľa smernice [čl. 1 písm. b] pripodobňuje program s formou a obsahom televíznemu vysielaniu a uvádza typické príklady programov: kinematografické dlhometrážne filmy, športové podujatia, situačné komédie, dokumentárne filmy, detské programy a pôvodné televízne hry. To sa do zákona o mediálnych službách nepremietlo, ani nemuselo, čo však ale neznamená, že tieto EU aspekty možno opomenúť pri interpretácií zákona.

S ohľadom na značný záujem aj zo strany našich klientov sa tejto zaujímavej téme budeme venovať aj ďalej. Najbližšie nás môžete vidieť 08.03.2023 na konferencie IT PRÁVO 2023.