Rozhodovanie o oprávnených výdavkoch - konečne svetielko nádeje?

Fondy EÚ sú tu s nami už od roku 2004. V začiatkoch sa nepochybne jednalo v podmienkach SR o novú realitu, na ktorú musel reagovať ako zákonodarca tak s určitým časovým odstupom aj rozhodovacia prax súdov. Skôr či neskôr muselo dôjsť k sporom medzi poskytovateľmi nenávratného finančného príspevku a prijímateľmi tohto príspevku, ktoré vyplývajú z rozličného pohľadu týchto strán na realizáciu identického projektu.

Jedným zo základných zdrojov týchto sporov je kategória oprávnených výdavkov, t. j. výdavkov ktoré majú byť spolufinancované z verejných zdrojov a výška tohto spolufinancovania.

Nenávratný finančný príspevok (ďalej aj ako "NFP") je poskytovaný na základe súkromnoprávne zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka. Na základe zmluvy o NFP je poskytovateľ oprávnený posúdiť, či výdavky predkladané prijímateľom sú oprávnené, t. j. či je možné ich preplatiť a v akej výške. Poskytovateľ ako zmluvná protistrana tak overuje splnenie zmluvných povinností prijímateľa. Zmluva o NFP síce v predchádzajúcich programových obdobiach (2007–2013, 2014–2020) používala slovné spojenie „rozhodnúť o oprávnených výdavkoch“, avšak poskytovateľ v rámci overovania oprávnených výdavkov nevydáva žiadne správne rozhodnutie a jeho postavenie zmluvnej strany v súkromnoprávnom vzťahu voči prijímateľovi nemôže byť vrchnostenské.

Častým predmetom súdnych konaní je tak otázka oprávnenosti výdavkov. Prístup jednotlivých súdov k tejto otázke sa tiež vyvíja, avšak zatiaľ neprijateľným spôsobom. Súdy, a to civilné ako aj správne, sa snažili dištancovať od preskúmavania, či poskytovateľ NFP správnym spôsobom a na základe dohodnutých zmluvných podmienok postupoval pri overovaní oprávnenosti výdavkov projektu.

Civilné súdy sa uspokojili s ustanovením Zmluvy o NFP, že o oprávnenosti výdavkov „rozhoduje“ poskytovateľ, a pokiaľ teda poskytovateľ vyhodnotil, že sú výdavky neoprávnené, tak sú neoprávnené a súd ich nebude skúmať.

V prípade správneho práva, keď správne orgány (Úrad vládneho auditu, Ministerstvo financií SR) rozhodujú, či došlo alebo nedošlo k porušeniu finančnej disciplíny, tento prístup dospel do absurdného záveru, že ani správne orgány nie sú oprávnené preskúmavať závery poskytovateľa o oprávnenosti výdavkov. Za všetky rozhodnutia napr. rozsudok NS SR, spis. zn. 5Asan 4/2019 zo dňa 27. 05. 2021:

Orgánom verejnej správy rozhodujúcim o uložení povinnosti podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. tak neprináležalo bližšie zdôvodňovať, posudzovať, či prehodnocovať správnosť týchto záverov/zistení, pričom neuvedenie konkrétnych dôvodov neuznania oprávnenosti výdavkov do výrokovej časti rozhodnutia nemalo vplyv na dostatočnosť vymedzenia spôsobu protiprávneho konania žalobcu, resp. rozhodnutia vo veci tak, ako to predpokladá § 47 ods. 2 správneho poriadku.

Obdobným spôsobom argumentujú v súčasnosti aj civilné súdy a doteraz takúto rozhodovaciu prax potvrdzovali aj dovolacie súdy. Avšak v prístupe dovolacieho súdu nastala v poslednom období zmena, a to vyplýva z uznesenia dovolacieho súdu 1 Cdo 246/2019 zo dňa 23.11.2020:

Súdy vôbec neskúmali oprávnenosť uplatnených výdavkov, ale arbitrárne zamietli žalobu s odôvodnením, že o oprávnenosti nároku žalobcových výdavkov rozhoduje výlučne žalovaný... Výklad zmluvného dojednania, že „nárok vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov“ nemôže vylúčiť možnosť súdom preskúmať rozhodnutie (postup) žalovaného pri posúdení (ne)oprávnenosti výdavkov žalobcu. V opačnom prípade by išlo o príliš formalistický výklad zmluvného ustanovenia, ktorý by žalovanému umožňoval akýmkoľvek pre neho výhodným spôsobom rozhodnúť o neoprávnenosti vynaložených výdavkov a to bez akejkoľvek kontroly. Žalobcovi sa nedostala možnosť spochybniť (vyvrátiť) závery rozhodnutia žalovaného a preukázať oprávnenosť ním vynaložených výdavkov. Takýto postup zo strany oboch súdov je preto nutné označiť ako arbitrárny, odporujúci princípu materiálneho právneho štátu.

Zostáva len dúfať, že toto rozhodnutie nepredstavuje len ojedinelú lastovičku, ale predznamenáva nástup systematicky iného prístupu orgánov súdnej moci, ako aj správnych orgánov k otázke oprávnenosti výdavkov, keďže doteraz sa od tejto problematiky doslova odťahovali.